Moja rodná dedina

Autor: Barbora Komjathy | 18.2.2020 o 6:00 | (upravené 18.2.2020 o 15:28) Karma článku: 4,13 | Prečítané:  498x

„Obec, zvyknutú žiť slobodne, je jednoduchšie udržať pomocou jej vlastných občanov.“ Niccolo Machiavelli   

Mojím najobľúbenejším miestom na tejto zemi je rodná dedina. Je to síce rodná dedina mojej mamy a nie moja, ale na tom vôbec nezáleží.

Nachádza sa na východe Slovenska v lone krásnej prírody. Už len pri príchode do nej ma zalieva pocit pokoja a radosti.

Keď som bola malá vždy sme tam cestovali vlakom. Počas cesty som zjedla rohlíky so salámou, ktoré mi mama pripravila a netrpezlivo som čakala kedy tam budeme.  Hluk vlaku ma upokojoval. Pravidelný zvuk dotvárali mihajúce sa obrazy nádhernej prírody, ktorá sa hemžila vôkol. Vystupovali sme priamo v dedine. Vítala nás malá budova stanice, pred ktorou bol postavený  miniaturný kovový hrad. Nevedela som sa naňho vynadívať. Vždy som si predstavovala, že tam žijú malí škriatkovia a nútila som mamu aby sme tam stáli čo najdlhšie. Po tom, čo pán sprievodca zapískal a vlak sa posunul ďalej, pobrali sme sa aj my. Kráčali sme po asfaltovej ceste, ktorú z oboch strán lemovali domy s upravenými zahrádkami. Niektoré boli väčšie, iné menšie ale vo všetkých bolo vidieť život. Sem-tam na nás zabrechal nejaký pes alebo sme zahliadli sliepky na dvore. Ľudia boli poväčšine vonku a užívali si slniečko. Upravovali si kvetinové skalky, pracovali na svojich zeleninových zahrádkách alebo len tak sedeli na dvore, diskutovali a kde-tu okolo nich prebehli džavotajúce deti. Približne v polke cesty sme prechádzali popri odbočke ku kostolíku, ktoý bol centrom nedeľného diania. Milovala som túto časť hlavne na Veľku noc, keď prišli stánky a ja som vždy dostala pásikavú, rúžovú, umelohmotnú loptičku na gumičke.  Chodili sme tu však najmä na priľahlý cintorín, kde sme vždy spomínali na moju babku a dedka. Od cerkvy až ku domu mojej tety som poznala už každý dom a všetkých susedov.  Mama sa neprestajne zdravila, boli to predsa všetci jej známi, kamaráti a mnohí z nižného kinca boli aj rodina. Tetin dom bol posledný pred železničnou traťou. Áno uvažuje spávne- dom bol obkolesený železnicou, ale prisahám vám, že po pár hodinách ste tie vlaky vôbec nevnímali. A tu sa pocit, že som prišla domov úplne dovŕšil.

Viete ako som na to prišla? Zrazu som nič nepotrebovala. Nepotrebovala som hračky, priateľov, dozor, nechcela som jesť, piť, len som lietala hore dole po dedine. Všetko bolo dovolené, všetci boli známy a nič mi nehrozilo. Celé hodiny som sa vedela prechádzať a odivovať lesy, ktoré sa hrdo vypínali nad dolinou. Nádherné kopce, ktoré vyzerali akoby ich namaľoval svetoznámy maliar striedali polia s kukuricou a do tejto scenérie bolo počuť šum rieky. Ku korytu rieky sa dalo zísť viacerými cestami a boli aj miesta kam som sa chodila kúpať. Voda bola priezračná a pod nohami sme mali klzké kamene obalené malými zelenými riasami. Keď som vo vode nešantila tak som do nej hádzala žabky alebo sa snažila okúpať nejaké domáce zvieratko. Mojím najlepším kamarátom bol bicykel, ktorý ma z horné konca na nižný priviedol doslova za pár minút. Na ňom som jazdila po dedine hore - dole aj stokrát a nikdy ma to neomrzelo. Tieto spomienky vo mne vyvolávajú rovnaké pocity ako som mala keď sa to dialo. Mnohokrát som rozmýšľala prečo toto miesto tak milujem. Dodnes keď tam stojím a pozerám sa na okolité kopce polia a lúky mám na tele zimomriavky. Nič sa nezmenilo, je to rovnako krásne, pokojné a slobodné miesto ako pred rokmi.

            Keď však kráčam cestou scenéria už rovnaká nie je. Domy sú prázdne, záhrady zanedbané a detský krik tu už nepočuť vôbec. Cítim smútok a ľútosť, že ľudia boli nútení opustiť tak nádherné miesto kvôli živobitiu.

Moja mama často spomína aká bola dedinka keď ona bola dieťa. Plná života, starostí a radosti, práce ale aj zábavy a oddychu. Hovorí o tom ako si ľudia pomáhali a žili v svornosti vo svojom spoločenstve. Spolunažívali a tolerovali jeden druhého, neváhali si navzájom podať pomocnú ruku a zvelaďovali svoju dedinku. Pýtala som sa mami ako je možné, že to niekedy šlo a teraz to tak nie je. Povedala mi to, čo jej povedal otec. Ľudia, žili a zveľadovali si čo mali, boli lepšie a horšie časy, ale všetci vedeli, že musia pracovať a žiť v spoločenstve lebo sami sú bezradní. Prišla však změna režimu a bez akéhokoľvek vyvetlenia im bolo zobraté všetko na čom dreli a zrazu mali pracovať na nejakom spločnom blahu, ktoré zabezpečí rovnosť, avšak bolo zjavné, že žiadna rovnosť nenastala. Vznikali veľké rozdiely, ktoré boli nespravedlivé a ľudia stratili záujem. Tento stav trval pridlho. Keď nastal jeho koniec, už bolo neskoro. Stará generácia, ktorá si pamätala tieto časy vymrela a tá mladá dostala späť vyprahnuté, vykradnuté dediny, ktoré boli v dezolátnom stave a potrebovali celkovú rekonštrukciu.  Do tohto procesu znovunabehnutia demokracie a prirodzeného súkromného vlastníctva sa Bohužiaľ pustili tí istí ľudia, ktorí túto katastrofu zapríčinili...

Minulosť už nezmeníme a ja verím, že toto nie je konečná. Dúfam, že naše malebné dediny opäť ožijú a budú poskytovať pokojný domov svojim občanom. Že nik nebude nútený odísť a skôr sa tam ľudia začnú opäť vracať.

Mnohrát máme předsudky a myslíme si, že ľudia z dedín, ba aj z menších miest, sú takí či onakí, ale uvedomme si, že práve dedinky zachovávajú najviac naších tradícií, ľudovej slovesnosti, krásnu rôznorodosť nášho jazyka v podobe nárečí a vypovedajú o minulosti a vývoji nášho národa. Pamätajme, že mnohokrát majú ľudia žijúci na dedine to čo zvykne prešpškulovancom z miest chýbať - zdravý sedliacky rozum. Pre mňa najdôležitejší atribút života.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?